

Uvažoval, či je normálne, keď sa človek deň pred smrťou správa tak pokojne. Lebo jeho zajtra popravia a on sa cíti celkom kľudne. Zrejme sa s tým za ten čas vyrovnal. A prečo by mal vlastne žiť? Jediný človek, ktorého nadovšetko miloval, je mŕtvy. Žiadosť o milosť, ktorú mu zamietli, si nepodal preto, že chce žiť, ale preto, že chcel napraviť krivdu, ktorá sa mu stala a hlavne otvoriť všetkým oči. Pretože všetci sadli na lep jej a nenašiel sa nikto, kto by mu uveril aspoň jedno slovo. Ešte aj jeho vlastný advokát si myslel, že mu klame, aj keď sa to snažil nedávať najavo. Veď mu za to kráľovsky platil, aby mu veril, ale hlavne aby ho z toho dostal. No nevysekal ho z toho, to mu však nezazlieval, nemal šancu. Dôkazy boli proti nemu. I keď porota nepotrebovala dôkazy. Jej stačila výpoveď tej klamárky. Slzy a plač ich presvedčili dávno predtým ako im boli predložené kľúčové dôkazy. Veď kto by uveril, že tie ohavné činy spáchala vlastne ona?