Už len dva dni, pomyslel si. V dnešných novinách nenašiel nič,čo by stálo aspoň za trochu pozornosti. V myšlienkach sa stále musel vracať k tomu, čo sa stalo. Už dávno boli preč tie časy, keď ešte veril, že to, čo sa okolo neho deje, nie je pravda, a že jemu sa nič také nemôže stať. Slepo dôveroval spravodlivosti a nemal ani najmenšie pochybnosti o tom, ako dopadne proces. Až počas súdu, keď sa začali vynárať dôkazy proti nemu, začali sa hromadiť aj pochybnosti, a všetko vybuchlo vtedy, keď porota vyniesla rozsudok smrti. Za zločiny, ktoré nespáchal.
Keď sa spamätal, mal pocit, akoby mu všetci naokolo ubližovali a on sa nemohol brániť. Pritom to tak aj bolo, ale chyba bola v tom, že len on jediný vedel, že súd sa dopustil ak nie najväčšieho, tak určite obrovského justičného omylu v celej svojej histórii.