Príbuzná – kapitola 2

Peter Larsen s úsmevom pomáhal vystúpiť z taxíka svojej manželke. Večer sa mimoriadne dobre vydaril a on sa už tešil na teplý kúpeľ a fľašu vynikajúceho starého vína, ktoré mu daroval jeden obchdný partner na 35. narodeniny. Bolo to presne pred dvomi mesiacmi a vtedy sa rozhodol, že toto víno bude len na zvláštne príležitosti. Také, aká je táto.

Peter Larsen bol vlastníkom niekoľkých dobre prosperujúcich železiarní. O obchody dbal vždy jeho otec, ale pred šiestimi rokmi sa mu rodičia zabili pri autohavárii a starostlivosť o fabriky pripadla jemu. Keďže sa o podobné problémy nezaujímal, zveril všetko do rúk právnych zástupcov. A urobil dobre, pretože za tých šesť rokov sa mu darilo čoraz lepšie a firma Larsen & Son prosperovala ako nikdy predtým. Názov firmy nezmenil už len z úcty k otcovi, ktorý mu vlastnou prácou zabezpečil bezstarostný život. Veď keby aj hneď odvolal všetky objednávky a zavrel železiarne, mohol žiť v blahobyte až do smrti.

Taxikárovi nechal bohaté sprepitné a držiac ženu za ruku vošli bráničkou do dvora a odtiaľ po mramorovom chodníku až k dverám luxusnej vily. Po oboch stranách chodníka bol pekný, zelený trávnik, na ktorom bolo poznať, že ho udržiava skúsený záhradník, ktorý sa staral aj o malú záhradu za vilou, kde rástli kvety a niekoľko ovocných stromov. Okrem toho zamestnávali aj slúžku, ktorá im chodila každý deň doobedu upratovať. Chceli si najať  aj kuchárku, ale keď  zvážili, že v práci  strávia väčšinu dňa a večer  zvyknú navštevovať  reštaurácie, plesy, dobročinné večierky a rôzne iné podujatia, organizované obchodnými partnermi alebo priateľmi, považovali kuchárku za zbytočnú. Navyše Larsenova manželka vedela vynikajúco variť a varenie jej spôsobovalo priam radosť. Larsen sa s ňou zoznámil na jednom večierku, ktorý usporiadal jeho otec pri príležitosti otvorenia novej fabriky na výrobu železa. Po necelom roku sa vzali. On mal vtedy 25, ona 23 rokov.

„Helen,“ zakričal, „čo si dáš k vínu?“

Na sebe mal jednofarebný čierny župan a pod pazuchou držal fľašu vychladeného vína. Vlasy mal po kúpaní ešte mokré, nikdy si ich nefénoval, zato jeho žena dokázala úpavou vlasov po ich zmytí zabiť desiatky minút. Zrazu si uvedomil, že v kúpeľni hučí fén, a že Helen ho zrejme nepočula. Otvoril dvere.

„Zlato, čo  si dáš k tomu vínu?“ spýtal sa znova.

Vypla fén a otočila sa k nemu. Mokrá kečka jej skĺzla do tváre.

„Si nádherná,“ povedal a pobozkal ju. Vtom zazvonil telefón.

Vytlačiť/PDF/E-mail