Pridať do mojej osobnej knihyPastierik sa vydal smerom, odkiaľ každé ráno slnko vychádzalo. Neponáhľal sa, občas koníka popohnal, občas si vykračoval povedľa neho. Po troch dňoch putovania uvidel v diaľke dedinku a rozhodol sa, že si tam doplní zásoby. Keď dorazil do dediny, zarazilo ho ticho a vyľudnené ulice. Na námestí zbadal krčmu. Zosadol z koňa, uviazal uzdu o zábradlie na verande, prihrnul koníkovi trochu sena a vošiel dnu. Na jeho veľké prekvapenie krčma zívala prázdnotou. Za pultom, chrbtom k nemu, leštil krčmár fertuchou poháre.
„Pán Boh daj šťastia,“ zreval pastierik cez celú krčmu smerom k nemu. S krčmárom myklo, z ruky mu vyletel pohár a roztreskol sa o podlahu na tisíc kúskov. Krčmár si zamumlal niečo popod nos a začal chvatne zametať sklenené úlomky.
„Vyľakať som Vás nechcel, “ hovorí pastierik.
„Vyľakať, vyľakať, “ mumlal ďalej krčmár, „kto by sa už len teba bál, chlapče?!“ Odložil metlu a pokračoval: „Čo za vietor ťa privial do tohto Bohom zabudnutého kraja?“
„Idem, kde ma náhoda zoberie,“ odpovedal mu pastierik, „tu som sa zastavil zásoby doplniť. Za hrsť soli, peceň chleba a váčok vína, nech občas hrdlo poteším,“ začal vyratúvať a vykutral grošík z vrecka.
„Len si ty schovaj ten peniaz, tvoj groš nás z biedy nevytrhne, nás tu iná pliaga kvári,“ začal sa sťažovať krčmár. „Tu máš čo si zapýtal a choď kade ľahšie, kým sa nezotmie, ináč ti za život neručím!“
Pastierik bol však nebojácnej povahy a začal sa zaujímať:
„A čože vás tu ľudia dobrí gniavi, nože povedzte.“
„Samotný diabol z pekiel, beštia akú tento kraj ešte nevidel,“ spustil krčmár, „niektorí veria, že je to jedna z mnohých podôb diabla a že nám niet pomoci, iní tvrdia, že je to krvilačná potvora z iného sveta, spoza mora.“
Pastierik vedel, čo je to more, aj keď sám ešte na vlastné oči žiadne nevidel. Strašné zviera, ktoré krčmár opisoval, ho začalo zaujímať.
„A ako vyzerá? Aké je veľké?“ vyzvedal.
„Väčšie ako ten najväčší pes, mrštné ako tá najmrštnejšia mačka a silné ako ten najsilnejší býk!“ začal sa rozohňovať krčmár. „Žltá kožušina popretkávaná čiernymi pruhmi a veľké ohnivé oči, do ktorých keď sa pozrieš, krv tuhne v žilách aj tým najväčším odvážlivcom! Spočiatku sme si mysleli, že to vlci, alebo medveď. Tam zmizla ovca, tu ďalšia. Ľudia v neďalekom lese zabili niekoľko vlkov no roztrhaných a stratených oviec pribúdalo. Niekoľkí tú beštiu neskôr zahliadli a začala panika. Keď nám to pojedlo všetky ovce, pustilo sa to aj do dobytka a pozabíjalo i naše psy. Lovci, ktorí sa vydali po stopách za zverom sa dodnes nevrátili a ľudia v dedine prestali von vychádzať, ktosi videl tohto netvora už dokonca aj za bieleho dňa!“
„Zober ma za richtárom,“ vyhŕkol pastierik, „ sám som sa o ovce dlhé roky staral, vlky aj medvede neraz od stáda zaháňal, nezľaknem sa ani tejto čudesnej bytosti!“
Vytlačiť/PDF/E-mail
