Pridať do mojej osobnej knihyPastierik si vypýtal opäť polovicu kravky a tentokrát poprosil krajčírov o tú najdlhšiu a najpevnejšiu šnúru a vydal sa za rieku, kde na neho čakalo podivné vrece a neľahká úloha. Keď dorazil na miesto, položil mäso ako zvyčajne pred otvor vo vreci, ale tentokrát priviazal šnúru, čo mu dali krajčíri, pevne okolo mäsa. Zobral druhý koniec a vošiel celý, ako bol, do vreca a po štvornožky došiel až na jeho koniec, kde na neho svietila malá diera, ktorú prikázal krajčírom na dne vreca urobiť a prepchal cez ňu povrázok vonku. Na chvíľu ho napadlo, že to by veru zle bolo, keby tá šelma teraz prišla a on tuto vo vreci vzadu za mäsom. Zver by sa dvom chodom určite potešila. Rýchlo vybehol von, vrátil sa dozadu za vrece kadiaľ prestrčil šnúru a tú ťahal ďalej do kroviska, až kým nebola úplne napnutá a on dostatočne ďaleko v bezpečí skrytý.
Zvečerilo sa, na kraj sadla tma. Pastierik vedel, že toto je čas, kedy šelma príde na svoju, už tradičnú, večeru. S napätím vykúkal pomedzi krovie a trávu a načúval každému zvuku, čo sa niesol nocou. Nemusel čakať dlho. Zver už dôverčivo a bez váhania pribehol k mäsu a začal ho oňuchávať. A práve, keď chcel do mäsa zaťať zuby, pastierik jemne potiahol za povrázok a mäso sa posunulo smerom do vreca. Šelma sa na kratučkú chvíľu zarazila a poďho za mäsom dnu. To už pastierik znova ťahal šnúrou a zverovi akoby kravka zase o niečo uskočila. Nezvyknutý, že sa mu žrádlo snaží po toľkých dňoch zrazu ujsť, zúrivo zareval a vrhol sa za mäsom. Pastierik naposledy potiahol povrázok úplne na doraz, nechal šelmu nech sa zahryzne a začne v ošiali trhať kravku na kusy a vybehol z úkrytu. Čo mu nohy stačili, pritrielil k otvoru vo vreci kadiaľ zvera vlákal dnu, stiahol nachystaný povrázok a pevne ho zviazal. Len len čo stihol uzol urobiť, zverisko si uvedomilo, že je v pasci a začalo zúrivo revať a metať sa. Lenže krajčíri si dali naozaj záležať a proti tvrdej vrecovine bola šelma úplne bezmocná. Pastierik schytil vrece za švonec a začal ho namáhavo ťahať smerom k rieke. Zver akoby vycítil, že je zle nedobre, začal sa ešte viac metať a reval do noci na plné hrdlo. Pastierik sa zaprel nohami a nakoniec dotiahol horkoťažko vrece do vody. Sám vošiel do hlbočiny a nechal vrece vlastnou váhou spolu so šelmou vo vnútri klesnúť na dno. Zver ešte chvíľu so sebou šklbala, nakoniec nastal pokoj a ticho, pastierik počul iba šumenie pomaly sa valiacej vody a buchot vlastného srdca. Vyčerpaný vytiahol vrece na breh, ktoré ešte viac oťaželo od napitej vody a zvalil sa do mäkkej trávy.
Nad ránom sa vrátil do dediny. Na jeho veľké prekvapenie, celá dedina bola už na nohách, čakajúc na jeho návrat.
„Žije, žije,“ ozývalo sa zo všetkých strán.
„Po tom hrôzostrašnom reve v noci, sme sa už v duchu všetci s tebou rozlúčili,“ privítal richtár pastierika, „nože hovor, čo sa stalo?!“
„Preľstil a zabil som tú potvoru,“ hrdo sa chválil pastierik, „nože choďte, nájdete ju mŕtvu vo vreci na brehu rieky. Ja sám by som neuvládal priniesť jej telo.“
Ledva dohovoril, pol dediny sa rozbehlo dole k rieke, každý chcel byť prvý a vidieť na vlastné oči, či je to pravda, alebo pastierik už blúzni po toľkých dňoch, čo sám za riekou trávil. Neprešlo dlho a zástup sa vrátil s vrecom, na ktorom ťahali mŕtve telo šelmy, ako na sánkach. Všetci boli ako vo vytržení, každý chcel počuť, ako pastierik zápasil so zverom, ľudia sa prekrikovali a radostne ujúkali. Iba richtár zachoval chladnú hlavu, ako sa na hlavného predstaviteľa dediny patrí a hovorí:
„Ako sa ti len my, milý pastierik, zavďačíme? Obrovskej pliagy si nás zbavil, len si povedz, ak to bude v naších silách, vyhovieme ti.“
Pastierik porozmýšľal a povedal:
„Stiahnite tú šelmu z kože a nech mi z nej vaši vychýrení krajčíri ušijú plášť, do ktorého sa budem môcť na mojich potulkách celý zahaliť pred zimou a dažďom.“
„Málo pýtaš,“ odvetil richtár, „už akoby sa aj stalo a pamätaj, keď sa raz budeš domov cez našu dedinu vracať, čaká ťa tu jedno stádo oviec a jedno stádo kráv. Už nikdy nebudeš pre cudzích gazdov pásť, už len pre seba!
Vytlačiť/PDF/E-mail
