Pridať do mojej osobnej knihyEpidémia Nemŕtvych
Apokalypsa
Z lesa sa ženie hluk chrčanie tých netvorov.
Lámanie konárov pod zhnitými nohami.
Všetko to začalo keď som mal šestnásť rokov. Bol som doma so svojou matkou Andreou ,keď sme zrazu počuli sirénu. Utekali sme sa pozrieť čo sa deje. Vtedy som po prvý krát videl tu nechutnú obludu, z filmov som poznal že je to ZOMBIE. Zhnite mäso na celom tele, roztrhané šaty, krv na ústach. Čiastočne som vedel že je to náš sused Albert Hensson, nosil loveckú čiapku s nakresleným jeleňom. Čiapka bola celá od krvi… vidno že sa nažral… z úst mu kvapkala krv.
Mama na mňa kričala aby som sa išiel schovať do pivnice, stihol som schmatnúť rádio aby sme mohli počúvať priebeh tejto EPIDÉMIE, a nájsť nejaký AZYL.
Otec, kým ešte žil prestavoval pivnicu na bunker, ale zomrel skôr než to dokončil. Na stenách boli zavesené dve mačety a na stole položený revolver zo šiestimi nábojmi. Zaklapol som dvere od pivnice a sadol som si k mame zapol som rádio a tam Jack Stamphson hovoril ,,žiadny AZYL nie je, opakujem žiadny AZYL nie je. Kto môže nech zoberie zbrane a pomôže nám ich zabíjať. Zabije ich iba silná rana do hlavy, presnejšie do mozgu“ to sa opakovalo asi desať krát a potom to iba chrčalo. Chcel som zobrať mačetu a isť von pomáhať ľuďom ale moja mama Andrea ma zastavila povedala ,, Až zajtra“ tak som ostal.
Nastal večer moja mama mala na sebe čierne tričko s nápisom ,,Sme tu, a zároveň tam“ nikdy som to nechápal… k tomu mala čierne rifle. S čiernymi vlasmi ju v tme skoro nebolo vidno. Ja som mal na sebe biele tričko s logom modrého koňa, k tomu biele rifle z škvrnou od kečupu.
Otec zomrel v nemocnici na rakovinu pľúc, vtedy som mal asi osem rokov.
Keď ešte žil stále ma volal Sherlock (volám sa Alexej), to asi preto lebo som v televízii stále pozeral detektívky.
Zaspal som veľmi rýchlo aj s tým pocitom že rozrazia dvere a nakazia nás a my sa premeníme.
Z rádia sa ozvala hudba nevedel som prečo ju stále púšťajú aj v tejto situácii.
Hrali koledy… v LETE ????
Zaspal som.
1
Začiatok Konca
Vstal som o štvrtej ráno mama spala s revolverom pri kolenách.
Nechápal som prečo ho mala ona, keď nedokázala zabiť ani muchu.
Zobral som si jednu mačetu a vybehol som nájsť v chladničke nejaké jedlo. Videl som že vchodové dvere boli rozkopnuté ale v dome nebol nikto. Pozrel som sa cez okno, tam ležali mŕtvoly. Nie tých netvorov ale ľudské mŕtvoly, armáda asi strieľala ľudí do hlavy aby tých netvorov bolo čo najmenej. Bol tam iba jeden nemŕtvy. Nevidel ma, bol otočený k domu Hersovcov. Rozbehol som sa k nemu a zozadu som mu do hlavy zarazil mačetu. Človek by sa z toho povracal, ale ja nie nechápal som prečo. Prehľadal som ho, mal pri sebe jednu tyčinku Mars. A peňaženku, boli tam štyri doláre a kreditná karta na meno Alfréd Thomson. Bol to otec mojej spolužiačky Márie Thomsonovej. Jej otec vlastnil kvetinárstvo s názvom ,,Kvet na Kvete“, jej otec ma nemal rád.
Vrátil som sa do domu prišiel som k chladničke. Samozrejme bola prázdna. ,,Niekto ju vykradol“ pomyslel som si a potom som silno zahrešil.
Išiel som k susedovi Henssonovy ten mal vždy tajné zásoby.
V dome bolo ticho, nikde ani známka po násilnom vniknutí.
Otvoril som stôl a tam boli zásoby tyčiniek Mars a plno fliaš čistej vody, bola tam aj kniha. Na obale písalo ,,STO DALMANTIVCOV“ zobral som si ju na zapálenie ohňa. Bol tam aj zapaľovač.
Začul som výstrel z nášho domu. Bežal som tam s rukami plnými rukami zásob. Došiel som do pivnice, veci čo som držal v rukách som okamžite pustil.
Mama. MOJA MAMA! ,,Nie… to nie! Čo si to urobila“.
Moja mama Andrea sa strelila do hlavy revolverom. Kľakol som si k nej a začal som plakať. Pomyslel som si ,,Ona? čo nedokáže zabiť ani poondiatu muchu?“.
Vstal som, prešiel som do svojej izby, vzal som tašku a vyprázdnil som ju a išiel som naspäť do pivnice. Zbalil som všetky veci čo mi pred tým spadli. Na stene bol opasok s držiakmi na dve mačety. Nasadil som si ho a odložil ostatné mačety. Z rúk mojej mŕtvej mami som vzal krvavý revolver. Už tam bolo iba päť nábojov. Vzal som tašku a vyšiel z pivnice prehľadal som celý dom. Našiel som batérie do rádia ktoré som si večer schoval do vrecka. Nejaké semienka paradajok. Tri nože, pôvodne ich bolo osem. Vošiel som do svojej izby a prezliekol som sa, Tričko aj tepláky som mal od krvi. Obliekol som si čierne tepláky a čierne tričko aby na nich bolo menej vidno krv. Vyšiel som na záhradu a do igelitových tašiek som strčil paradajky a jahody. Vyšiel som na cestu žil som v meste Okey žilo tu asi šesťsto obyvateľov. pár kilometrov odtiaľto bolo mesto Darseen Hills. Mali sme auto, ale keďže som nevedel šoférovať išiel som do Darseenu pešo. Vedel som že po ceste je pár osamotených domov kde by som mohol prespať.
2
Po ceste som nestretol ani jedného nemŕtveho iba pár psov. Keď som sa na nich pozeral povedal som si ,,Keď mi raz dojde jedlo… budem musieť zjesť aj vás“.
Sto metrov od prvého domu som uvidel dvoch nemŕtvych. Jeden so otočil a išiel ku mne. Zabil som ho ranou do hlavy takou silnou až nešlo vytiahnuť mačetu.
Nakoniec sa mi to podarilo. Ten druhý ležal na zemi a snažil sa ma chytiť. Ležal tam bez nôh, mal ich odrezané. Videl som ich pri ceste pred domom ležali tam iba tak. Prišiel som k prvému a prehliadal som ho mal pri sebe náboj. Jeden jediný náboj. Nemal pri sebe ani revolver ani inú zbraň. Proste iba náboj. Prišiel som k druhému a jednou ranou som mu zarazil mačetu do hlavy. Za sebou som počul divné chrčanie. Bol tam vojak, bez rúk. Podľa rozkladu už bol dlhšie premenený. Nechal som ho tak vzal som si ten náboj a zastrčil som si ho do revolvera. Pred tým než som odišiel z domu som si ho utrel od maminej krvi.
Vzal som si mačetu a išiel som k domu. Zastal som pri mŕtvych nohách a pozrel som sa na dom. Bol to dvoj poschodový rodinný dom. Už rok tu nikto nežije. Po brutálnej smrti Alexa a Márie Malejeových tu nikto nechcel žiť. Vošiel som dnu. Všetko tu bolo také iste ako keď tu bol prvý krát na návšteve keď sa nasťahovali. Zomreli 24.8.2008 . Prehľadal som všetky skrine a zásuvky. Aj keď som niečo našiel tak to bolo po záruke. Bola tu ešte nejaká voda ktorá bola pitná. Vyšiel som po schodoch na hornú časť domu. Tam bola uzamknutá miestnosť. Vedel som že tam ich zavraždil. Vydal som sa teda k spálni bolo tam veľa kvetov pozrel som sa z okna až som skoro spadol. Na ich záhrade bol pretrhnutý plot na záhrade bolo asi desať nemŕtvych, vedel som že to nezvládnem. bežal som dole a zabarikádoval som všetky dvere. Zložil som si tašku v spálni a ľahol som si. Dlho som síce neležal lebo od cesty z Okey som nič nejedol. Po ceste som našiel chlieb a nejakú konzervu. Na nálepke písalo ,,Fresh Fish“ z názvu som odvodil že to bude ryba.
Po slabej večeri som si ľahol. Ležal som asi päť minút a potom som si spomenul že môžem zapnúť rádio a počúvať nejaké novinky. Bolo tam počuť žensky hlas ktorý hovoril ,, 16:42 to je čas kedy sa to všetko POSRALO“ a potom zase hrali koledy.
Zaspal som.
3
Druhý deň Konca
Vstal som a počul som nejaké búchanie. Pozrel som sa z okna a tam desať nemŕtvych búchalo do steny pod oknom. ,,Ako zistili že som tu?“
Otočil som sa a pozrel na rádio, písalo tam ,,Volume – Max“ a pod tým ,,Vybitá Batéria“ . Keď som spal tak som dal hlas naplno a tí vonku to počuli…
,,Dúfam že nie sú nejaký vpredu“ pozrel som sa von z druhého okna nikto tam nebol.
Otvoril som tašku vybral som tyčinku Mars a vodu. Po slabých raňajkách som vyrazil. Na ceste pred domom neboli tie nohy čo včera. Do Darseenu ostávali iba dve kilometre.
Prešiel som kilometer a pol stal som pred ďalším domom. Po ceste som natrafil na 7 nemŕtvych mali pri sebe nejaké energetické tyčinky a žuvačky. Našiel som aj vojenský nôž. Zastal som pred domom. Keď som letmým okom nahliadol do okna. bolo tam dvanásť nemŕtvych, snažili sa rozbiť okno. To samozrejme pod veľkým tlakom pomaly praskalo. PRASK! Zrazu rozbili okno, ja som skočil do náručia jedného nemŕtveho. Stihol som sa od neho odraziť a bežal som do Darseenu, vedel som že ma pár mŕtvych prenasleduje ale neotočil som sa. Po dvesto metroch som sa otočil, nikde nebol nikto, asi dvesto metrov odo mňa som videl prvý dom. Pozrel som na hodinky ktoré ležali na zemi bolo tam 23:21 hodín. Bol som veľmi unavený po tom náročnom behu. Nasadil som si hodinky na pravú ruku aby som ju mal ťažšiu pri zabíjaní. Pokračoval som.
23:57 Som pri prvom dome. Bol to obchod. Zaklopal som na okno mačetou. Keď je nejaký nemŕtvy dnu, narazí do okna. Počkal som minútu. Z druhej strany ulice sa ozvalo chrčanie, bol tam jeden bez nôh. Nechal som ho tak. Vošiel som do obchodu nikde nikto. Boli tu iba nejaké fľaše vody. Bola tu aj pripínacia taška na náradie veľká asi ako tá čo som mal na chrbte. Presunul som nejaké veci z tašky do pripínacej tašky. Vzadu v obchode bol regál plný kníh, a malý kôš. Strčil som tam pár kníh a zapálil som ich. Z obchodu som si zobral pár konzerv a chlieb. Konečne som sa najedol do sita.
,,SAKRA!“ zabudol som na to že ich hluk, svetlo a hlavne čerstvé mäso prilákajú. Začali rozbíjať okno bolo ich asi dvadsať. Vzal som tašky z prednej časti obchodu a zavrel som sa do zadnej. Dvere som zabarikádoval. Bol tam našťastie aj zadný východ keby boli stále za dverami.
Pre strašné búchanie na dvere, stenu a chrčanie netvorov som nemohol zaspať.
Utíšilo sa to okolo 4:27 asi ich niečo rozrušilo. Podľa zvuku tu ostal iba jeden ale ten nič nerobil, bolo počuť iba kroky.
Vymenil som batérie v rádiu a zapol som ho. Samozrejme som hlas znížil.
Bol tam zas hlas tej ženy. Podľa hlasu som jej tipoval tak dvadsaťtri rokov.
Vypol som rádio. Zaspal som.
4
Tretí deň Konca
Keďže som dneska zaspal asi o 4:35 tak som vstal o 12:06 z vedľajšej miestnosti nebolo nič počuť. Odpratal som veľký regál odo dverí. otvoril som dvere a zistil som že aj tie zásoby vody čo tu boli niekto vzal. Našťastie som si vzal tie konzervy čo tam boli. Vonku bola mŕtvola. Bol to človek. Bol nakazený.
,,Musím ukončiť jeho život“. Zrazu sa mu pohla ruka. Začal vstávať hľadel na mňa s krvavými očami. Blížil sa ku mne, zdalo sa mi ako keby som ochrnul. Nemohol som sa ani pohnúť, nechápal som prečo. Videl som nejaký tieň tesne za nim. Niečo naňho skočilo. Niekto mu zozadu rozdrvil hlavu páčidlom.
,,Zdravím ťa ja som John“
,,Zdravím ja som Alexej“
,,Koľko si už zabil nemŕtvych?“
,,Asi dvadsať, prečo?“
,,A ľudí?“
,,Ani jedného“
,,Dobre. Iba sa uisťujem že či dokážeš zabiť a či nie si nejaký maniak.“
„Máš tu nejakú skrýšu? “
„Nie pred nedávnom som sem prišiel. Prešiel som tu par domov ale nikde žiadne zásoby. Máš nejaké jedlo?“
,,Pár tyčiniek Mars. Na“
Išli sme prezrieť ďalšie domy ktoré John nestihol pozrieť. Na dverách boli nálepky s menami. Asi ich sem dávali vojaci. Vstúpili sme do dverí paní Alexandrie Mormonskej. Niečo mi hovorilo že jej manžel bol vojak. To asi tie fotky na ktorých bol. Ja som prezeral skrine a John Chladničky. V celom dome boli asi štyri. Ja som nenašiel cigarety a niekoľko zapaľovačov. K tomu pár balíkov žuvačiek.
,,Koľko máš rokov?“ opýtal som sa Johna.
,,Dvadsaťsedem“
,,Vieš šoférovať?“
,,Áno“
V chladničke John našiel nejaký šalát. Najedli sme sa. Vybral som rádio, a zapol som ho. Teraz nebolo počuť žensky hlas ale mužský hlas.
Rozhodli sme sa že zoberieme auto a pôjdeme až do Hasten Hills bolo to veľké mesto. Tam sa usadíme a budeme hľadať ďalších ľudí. Odtiaľto to bolo sedem hodín pešo a tri až štyri autom. Po ceste sú ešte nejaké mestá. V jednom z nich prespíme a naberieme zásoby. Vyrazili sme.
Počas hľadania auta som zabil nemŕtveho policajta. Mal pri sebe plný revolver. A červený vreckový nožík.
5
Na ceste sa váľalo lístie, papiere, mobily čo pri panike ľudia púšťali z rúk.
Kým John hľadal auto ja som z tých mobilov vyberal batérie. Popri tom na mňa vyskočili asi traja čo si ma najprv nevšimli. Vďaka Bohu že nemali nohy inak by ma dostali.
,,Dávaj si pozor! Aj ja som skoro takto zomrel!“ Zakričal na mňa John.
Začal som im rad radom prevrtávať hlavy. Aj keď už boli mŕtvy.
Našiel som nejaké energetické tyčinky a pár balíkov s gumenými hadmi.
John na mňa zakričal že našiel jedno odomknuté s plnou nádržou.
Po hodine sme došli do mesta Hreven. No nedalo sa to nazvať mestom, boli to iba ruiny mesta. Mesto bolo zničené v nejakej vojne.
Stmievalo sa. Bol tu jeden dom ktorý bol jak tak obývateľný.
Išli sme tam prespať. John zaparkoval v podzemnej garáži. Bol tam jeden nemŕtvy. Dom bol rozdelený na tri izby v prvej izbe bola spálňa s troma posteľami. V druhej izbe bola kuchyňa. Tretia izba bola zavalená, nebolo vidieť čo tam bolo.
Boli sme sa porozhliadnuť po ruinách. Našli sme iba nejaké kosti. Ľudské kosti.
Pod ruinami domu v ktorom dneska prespíme sme našli nejaké náboje.
Zmestili sa aj do môjho revolvera. Boli trochu pochrúmane ale strieľať budú.
,,Choď prehľadať auto, či tam niesu lekárničky alebo zbrane“ Zakričal na mňa John.
Bolo to staršie červené Volvo. Otvoril som kufor. Bola tam lekárnička, otvoril som ju a tam bol Glock s plným zásobníkom. Vedľa zbrane bol Aspirín a asi päť obväzov. Vzal som lekárničku a otvoril som zadné dvere. Bol tam mobil. Samsung. Vybral som z neho batériu.
Stál som stále pri aute, zrazu som začul chrčanie dvoch alebo troch nemŕtvych.
Crčanie išlo z malého lesa. Vynorili sa stade dvaja vojaci. Už z diaľky som videl že to sú vojaci. Nemali ruky ani spodne čeľuste. Pomalým krokom som išiel k ním. Vytiahol som mačetu. Dvoma silnými ranami som im rozdrvil hlavy.
Prehľadal som ich. Na krku mali známky. Prehľadal som prvého, Alessandro Daeevej pri sebe mal prázdny Glock. Rúčka bola od krvi.
Druhy mal zo známky iba časť, písalo sa na nej iba Marcus. On pri sebe mal iba nôž. Vrátil som sa do skrýše. V spálni bol kozub. John tam pálil knihu ktorú som mal v taške. Niekde našiel suché drevo.
,,Bolo niečo v aute?“ Opýtal sa ma John.
,,Lekárnička, v nej Glock k tomu aspirín a pár obväzov“ Odpovedal som mu.
,,Z lesa prišli dvaja nemŕtvy, mali pri sebe nôž a prázdny Glock“.
Otvoril som pracovnú tašku a vybral som z nej dve konzervy a niekoľko balíčkov žuvačiek.
Jednu konzervu a tri balíčky žuvačiek som dal Johnovy.
Zapol som rádio. Tento krát bolo počuť iba chrčanie. Ani na jednej stanici nič.
6
Keďže na našej dočasnej skrýši neboli dvere tak sme sa striedali. Prvý hliadkoval John.
Zaspal som.
Štvrtý deň Konca
John ma zobudil aby sme sa vystriedali. Bolo 2:24 hodín ráno. Podal mi batérku ktorú mal v taške.
,,Nejaké problémy?“
,,Dvaja nemŕtvy, asi ich prilákal dym“
Ľahol si na miesto kde som pred tým ležal ja. Zaspal takmer okamžite.
Videl som na chodbe tie dve ,,už“ mŕtvoly.
[3:15]—Začul som z kuchyne nejaký hluk a chrčanie. Keďže som už bol na pol cesty v spánku nevšímal som si to.
[3:35]—Už ma to prestávalo baviť. Vstal zo stoličky, zobral som si mačetu zo stolíka a išiel som do kuchyne. Boli tam dvaja nemŕtvy. Mali reťaze na nohách. Či ich mali aj na rukách to som nevidel. Videl som že niečo žrali. Bol to človek. Prvému nemŕtvemu som odrezal hlavu, odletela k spadnutej chladničke. Druhý sa na mňa vrhol. Zarazil som mu mačetu do brucha. Snažil som sa ho odraziť. Nedarilo sa mi to. PRASK! Niekto mu prerazil hlavu guľkou. Odhodil som ho a otočil som sa za seba. Stál tam John s rozkročenými nohami a v ruke mal revolver ktorým sa zabila moja mama. ,,Uff, ďík“. PRASK! Tento krát strelil do pokúsaného čo ležal na zemi. ,,Poď odtiahneme ich von“ povedal mi John.
Keď sme všetkých odvliekli von zasvietil som smerom kde bolo auto. Za autom asi dvadsať metrov bol les. Vychádzali z neho asi traja nemŕtvy. Všimli si ma.
Išli sme naspäť. S Johnom sme zdvihli chladničku a dali ju do dverí. V chladničke boli dve háky, tak sme chladničku zahákli o dvere a dali sme na nu prázdne plechovky. Vrátili sme sa do spálne, John si zase ľahol. ja som si sadol na stoličku a oprel som sa. Vzal som handru a utrel som si tvár od krvi, potom som utrel aj mačetu.
[6:27]—Zobudil som Johna. Povedal som mu že už vyrazíme. Vzal som si svoju tašku, potom tú pracovnú. Nasadil som si opasok s mačetami. John už bol dávno zbalený a kričal na mňa aby som mu išiel pomôcť odstrčiť chladničku.
Nasadli sme a vyrazili sme do Hasten Hills. Z tade to boli už iba tri hodiny.
————————————————————————————————-
,,Do čerta! Pokazil sa nám motor“ Povedal mi naštvato John.
Išli sme od ruín asi hodinu a pol. Po ceste pred nami by malo byť dedinka. Poznal som ju ale nikdy som nevedel ako sa ta dedinka volá.
,,Musíme ísť pešo“
Asi desať metrov od auta išla armáda nemŕtvych.
7
Pozrel som sa na nich, uvedomil som si že musíme bežať. Bolo ich tam aspoň päťdesiat. Podľa mňa to boli ľudia ktorý sa skrývali pred tými ZOMBIE.
Boli od nás iba päť metrov. Otočili sme sa a obidvaja sme zahrešili. Pred nami bola kolóna nemŕtvych. Prišli z lesa. Rýchlo som mu podal Glock. Rozutekali sme sa do oboch strán lesa. Mojim smerom bola väznica. Aspoň niečo čo z nej ostalo. Bol som štyristo metrov od väznice. PRASK! PRASK! PRASK!
,,ALEXEJ!!! ALEXEJ!!! Bež!!!“
Otočil som sa a videl som Johna s krvavou rukou.
,,Pokúšali ťa“
,,Tu máš moju tašku bež do tej budovy, budem sa snažiť ich zadržať“
Neváhal som a schmatol som jeho tašku.
Niečo sa vo mne pohlo, zrazu som sa zastavil. V hlave mi hučalo na prasknutie. Počul som iba PRASK! PRASK! PRASK! Potom som počul ako im John láme lebky nožom.
Z lesa sa ženie hluk chrčanie tých netvorov.
Lámanie konárov pod zhnitými nohami.
Niečo ma zvalilo na zem. Cítil som veľkú bolesť na hrudníku. Pozrel som sa či tam niečo nemám. Nemal som to robiť. Jeden z tých nemŕtvych otváral môj hrudný kôš.
Vzal som vreckový nôž a jednou silnou ranou som mu ho zarazil do hlavy.
Vedel som že nemá zmysel stávať. V takomto stave by som neprežil. Vzal som revolver a zastrelil som Johna. Jednou ranou do hlavy.
Ku mne pristúpilo asi päť nemŕtvych. Chcel som sa streliť do hlavy ale pritlačili mi ruku. Vedel som že je koniec.
Meter od nemŕtveho ktorý mi žral nohu stál muž. Muž so samopalom.
,,Zastreľ ma“ Zašepkal som
PRASK!
KONIEC
8
Epidémia,
Vytlačiť/PDF/E-mail