Nočná mora

Kráčala dlhou chladnou chodbou. Všade bolo šero a tma. Ruky mala pred sebou a snažila sa do ničoho nenaraziť. Nevedela, kde je. Chcela sa dostať niekam, kde to poznala. Chcela stretnúť niekoho, koho poznala. Niekoho, kto by ju ochránil. Ochránil? A pred čím? Čo sa stalo? Nič si nepamätala. Vedela len to, že ju neskutočne bolí hlava a že je vydesená na smrť. Z niečoho mala strach. Vedela to. Vedela, že niečoho sa báť má.

Po chvíli zastala. Nevedela kam ide, preto jej pripadalo zbytočné pokračovať. Oprela sa o studenú stenu a zošuchla sa dolu na zem. Schúlila sa do klbka. Sedela v tichosti a bez pohnutia. Stále sa bála. Do očí sa jej tisli slzy. Začala tíško vzlykať. V jej myšlienkach lietali spomienky. Zlé spomienky. Chcela ich dostať z hlavy von, no márne. Vo vnútri kričala. Nemala silu na nič. Ani na život. S týmto všetkým chcela skoncovať už dávno. Nad samovraždou rozmýšľala viac ako jeden raz. Plakala a od vyčerpania  napokon zaspala.

Keď otvorila oči, zvreskla. Pred ňou stála vysoká postava, zahalená do čierneho plášťa, ktorá držala za ruku malé dievčatko. To dievčatko bola ona, keď mala asi päť rokov. No nevedela, čo to má znamenať. A kto je tá vysoká vychudnutá postava? Stále nehybne sedela a pozerala pred seba. Postava držala nôž a prudko bodla dievčatko do srdca, ktoré padlo na zem. Zvreskla a rozplakala sa. Bolo strašné vidieť malé dieťa zomierať. Bolo ťažké vidieť zomierať vôbec niekoho. Niečo si uvedomila. Tá postava bola smrť a malé dievčatko bola skutočne ona. Snažila sa jej niečo naznačiť. To, že keby sa zabije ona, veľa ľudí by to znášalo takto. Chcela jej ukázať, že takto môže dopadnúť aj ona. Postavila sa, vzala dievčatko do náručia a rozbehla sa po chodbe vpred. Stále veľmi plakala, no snažila sa utiecť ďaleko. Niekam, kde by bola pomoc. Bežala, bežala, no nanešťastie sa pred ňou vyskytla veľmi hlboká priepasť. Prepadla sa spolu s dievčatkom. Prudko dopadla na zem.

Uplakaná sa zobudila za slnečného rána vo svojej posteli.

Vytlačiť/PDF/E-mail